We Were Liars od E. Lockhart
Nedávno som dočítala jednu skvelú
knihu, o ktorej by som dnes chcela diskutovať. Ako ste už podľa názvu určite
uhádli, je to práve We Were
Liars od E. Lockhart.
No ešte predtým, ako sa pustím do veľmi
podrobnej a spoilerov plnej recenzie,
vám v krátkosti poviem môj celkový názor. Kniha sa mi veľmi páčila, odporúčam
ju každému a bola by som veľmi nerada, keby ste si celú knihu zaspoilovali. Čiže si choďte knihu prečítať a potom sa
vráťte a podeľte sa o váš názor dole v komentároch.
Vám, ktorí ste túto knihu nečítali, dávam teraz na výber dve možnosti. Prvá je: odíďte hneď teraz, bez toho, aby ste o knihe okrem názvu vedeli aj niečo iné. Verte mi, oplatí sa to. Osobne odporúčam pustiť sa do tejto knihy s tým, že fakt neviete nič. Fakt, choďte! Druhá možnosť je: napíšem vám, čo je na zadnej strane knihy. Už ste sa rozhodli? Tak fajn, tu to máte:
Vám, ktorí ste túto knihu nečítali, dávam teraz na výber dve možnosti. Prvá je: odíďte hneď teraz, bez toho, aby ste o knihe okrem názvu vedeli aj niečo iné. Verte mi, oplatí sa to. Osobne odporúčam pustiť sa do tejto knihy s tým, že fakt neviete nič. Fakt, choďte! Druhá možnosť je: napíšem vám, čo je na zadnej strane knihy. Už ste sa rozhodli? Tak fajn, tu to máte:
We are liars
We are beautiful and privileged
We are cracked and broken
A tale of love and romance
A tale of tragedy
We are beautiful and privileged
We are cracked and broken
A tale of love and romance
A tale of tragedy
Which are lies?
Which is true?
Which is true?
You decide
A to je všetko. Čiže ak ste to
nečítali, teraz vám vážne hovorím: choďte preč, prečítajte si to - nepotrvá vám
to dlho, kniha má len okolo 200 strán - a potom sa vráťte a dočítajte si
recenziu. Už ste prečo? Už? Dobre, tak sa teda pustime do recenzie.
!!!SPOILERY!!!
Prvá vec, ktorá ma fakt dostala,
bol autorkin štýl písania. Na jednu stranu je kniha veľmi tenká, no na druhú
vám už popár stránkach pripadá, akoby ste to čítali celú večnosť. To,
samozrejme, nemyslím v zlom, len je neuveriteľné, koľko postáv poznáte a čo
všetko sa udialo za necelých tridsať strán. Na začiatok ma takisto ohúrilo
autorkine metaforické zobrazenie Cadenciných emócií. Napríklad pri tejto časti - "Then he pulled out a handgun
and shot me in the chest. I was standing on the lawn and I fell. The bullet
hole opened wide and my heart rolled out of my rib cage and down into a flower
bed...." - som bola úplne ohromená. Počkať, ČO?! Ona je mŕtva? Jej otec ju zastrelil? Takže o tomto to je,
že je mŕtva? Bola som z toho úplne vedľa, no a potom prišla tá veta: "Don't cause a scene, she
told me. Breathe and sit up. ... Mummy and I tilted our square chins high as
Dad drove down the hill. Then we went indoors..." Ou. Čiže to
bola len metafora. Tlieskam pani spisovateľke, že ma takto dostala. Všetky
Cadencine emócie boli opísané veľmi dôveryhodne, či už tá scéna s otcom, ako
odchádzal, alebo keď mala Cadence bolesti hlavy. Celkovo sa mi na štýle písania
páčilo, že sme to všetko čítali, alebo lepšie povedané sledovali, akoby cez
hmlu. Vrhalo to na príbeh tieň záhadnosti. Krátke rozprávky, ktoré zobrazovali
ich rodinný stav boli prijemným spestrením. Bolo to originálne a relevantné k
príbehu.
Ďalej k postavám. Osobne si
nemyslím, že táto kniha bola o postavách. Iste, všetci mali v príbehu dôležité
uplatnenie, no mám skôr pocit, že to bolo viac o námete a zamyslení sa. Napriek
tomu sa mi páčil spôsob, akým boli opísané. Povedalo nám to, ako ich vníma
Cady, čo si o nich myslí a celkovo z toho jasne vyplývalo, ako jej na nich
záleží. O tom, či mám Cady rada alebo nie, si nie som istá ani teraz. Súcitila
som s ňou kvôli situácií, v ktorej bola, no to je asi všetko. Ale ako som
spomenula, absencia vcítenia sa do postáv mi v tomto príbehu vôbec nechýbala.
Vlastne som bola väčšinu času presvedčená, že mi ani trochu neprirástli k
srdcu, až kým som si neprečítala poslednú časť. Začala som plakať a až potom mi
došlo, že som sa ich časom naučila mať rada. Čo sa týka ostatných postáv -
Cadencinej mami a jej sestier Bess a Carrie - musím priznať, že mi neskutočne
liezli na nervy. Nestarali sa o seba, nieto o ich deti a spoliehali sa na pomoc
a peniaze starého otca. Boli úplne nesamostatné a viem, že to nebola len ich
chyba - ich otec nemohol očakávať, že budú schopné sa o seba postarať, keď ich
to sám nenaučil - no nemožno všetko zhadzovať len na neho. Mali vzdelanie a
určite mali šancu uplatniť sa a uživiť svoje deti bez pomoci. Starý otec mi
napriek svojej vypočítavosti a chamtivosti vôbec nevadil a nakoniec - hoci
neskoro - od svojich detí požadoval, aby sa trochu osamostatnili. Gata som mala
zo začiatku rada a rozumela som jeho problémom s tým, že niekto nemá ani domov
a iní ľudia vlastnia ostrovy, no časom mi tým začal liezť na nervy. Iste, je to
nespravodlivé, ale nebolo potrebné to vyťahovať pri každej príležitosti. Jeho
vzťah - ak sa to tak dá nazvať - s Cady bol roztomilý, aj keď to nebolo nič
vážne.
Čo sa deju týka, tým, že mi bolo
povedané, že na konci je "veľké odhalenie", som mala potrebu
spochybňovať každú jednu vetu, každý jeden detail toho, čo sa dialo. Hľadala
som stopy, ktoré by mi prezradili ten koniec, no väčšinu som úspešne prehliadla. Osobne som si
myslela, že to veľké tajomstvo má viac spoločné s jej mamou, tetami a starým
otcom. Ako dej napredoval, začala som byť presvedčená, že Mirren je tehotná (a
že s tým má Gat niečo spoločné). No povedzte, nebola všetka tá chorľavosť a
vracanie podozrivé? Nakoniec sa ukázalo, že som bola ale absolútne mimo. Toľko
k mojim úplne od veci teóriám, no a teraz späť k deju. Priznajte sa, koho smrť
psov v Clairmonte naozaj dostala? Mňa osobne asi ovplyvnila viac ako smrť
Johnnyho, Mirren a Gata. Čo to o mne asi vypovedá? No a k tomu incidentu - celé
to bolo tak strašne frustrujúce! Keď chcete podpáliť dom, netreba podpáliť
každé poschodie zvlášť! Ak poriadne zapálite, prvé, ostatné sa zapália od toho
a zrútia! Nemohli si to vygoogliť?! Alebo nájsť návod na YouTube?! Ach, ešte
teraz ma to štve. Iste, chápem ich potrebu v rebéliu, aby dokázali starému
otcovi a ich mamám ... čo vlastne? Išlo iba o to, aby sa zbavili všetkého, o čo
sa mamy hádali. Podpálenie jedného domu to nevyrieši. Možno boli trochu
pripití, ale aj tak to nič neospravedlňuje. Mohli si dať aspoň nejaký signál,
kedy to podpáliť, pre pána! Arghhh! Ako vravím, frustrujúce.
A teraz úprimne, kto predvídal
ten koniec? Musím sa priznať, že som mala istú teóriu, ktorú som úspešne
ignorovala a nakoniec sa ukázalo, že som v niečom mala pravdu, ale to autorke
nezabránilo, aby ma šokujúcim odhalením zdvihla zo stoličky. Síce som to
tušila, ale ani v najmenšom by ma nenapadlo, že to bude pravda. Niektorým možno
prišli podozrivé už tie maily, no mňa "osvietilo", až keď som čítala
časť, kde Mirren vyhlásila, že nebude chodiť na obedy ani večere a nikto jej v
tom nebránil. No vážne, to mi prišlo v ich rodine ako absolútne
neakceptovateľné. Teraz keď sa na to spätne pozerám, je to celkom jasné.
Pozrite napríklad na toto: "Taft: "... Are you sure
you're not a drug addict?" Cady: "Where did you even get that
idea?" Taft: "Bonnie. She says I should watch out for you."
Cady: "Don't listen to Bonnie. ... Listen to Mirren." Taft:
"That's what I'm talking about."" No nie je to úplne
jasné? Neviem si spomenúť na iné scény, kedy som zbystrila pozornosť, a práve
preto by som si chcela knihu ešte raz prečítať a všímať si všetky tie náznaky,
ktoré som prvýkrát odignorovala.
Posledná vec, ktorej by som sa
chcela venovať, je témou viacerých diskusií. Otázka je jednoduchá: Boli Johnny,
Mirren a Gat halucinácie, alebo duchovia? Obidve možnosti majú svoje argumenty
a nejde spochybniť ani jednu z nich. Ale čo všetky tie darčeky, čo od nich
Cadence dostala? Ruže a hojdačku? Dali jej ich duchovia, alebo si ich
"darovala" sama? Ja som presvedčená, že boli iba halucinácie. Dodáva
to príbehu na tragickosti. Keby boli duchovia, predsa len by s nimi strávila to
posledné leto a mala šancu rozlúčiť sa. Na druhú stranu, keby boli výplodom jej
fantázie, akýmsi stelesnením jej podvedomia, bola to vlastne iba ona,
vyrovnávajúca sa s tragédiou, cez ktorú sa sama nevedela preniesť. Halucinácie,
ktoré pomáhali Cady obnoviť pamäť a zároveň zabudnúť na tú tragickú udalosť. Na
to, ako sa Mirren začala vytrácať, sa dá tiež pozrieť z oboch uhlov. Mohol to
byť naozaj duch, ale mohla to byť Cady, uvedomujúc si, že už predstavu Mirren
na prekonanie svojich problémov nepotrebuje. A vtedy na pláži, keď sa s nimi
lúčila - naozaj sa lúčila, alebo proste už viac nepotrebovala pomoc a zmierila
sa s tragédiou, a tak prestala mať halucinácie? Celé ma to však privádza len k
ďalším otázkam. Keď "trávila" čas s ich bandou, rozprávala sa sama so
sebou, alebo len v hlave? Keď boli kayakovať, išla sama? Z útesu skočila tiež
sama? A k jej rodine - vedeli všetci, že má halucinácie? Neviem a práve to sa
mi na príbehu páči - otvorený koniec. Nie tak otvorený, že by sme nevedeli, ako
to skončilo, no otvorený natoľko, aby sme mohli viesť tieto diskusie.
Och a ešte jedna vec. Absolútne
mi nejde do hlavy názov ich bandy. The Liars - Klamári. Bolo by to logické -
veď predsa každý jeden deň klamali samy seba aj ostatných o svojich pocitoch a ich
"dokonalej" rodine - no jedna vec mi to totálne pokazila - keď Cady
povedala, že ich rodičia ich volali The Liars. Ehm, prečo? Veď práve rodičia od
nich klamanie požadovali. Neviem, možno je to len chyba editora, ale úplne by
to vyriešila zmena tej jednej vety na: "...a
odvtedy sme sa začali nazývať The Liars.", nie?
K celkovému zhrnutiu - príbeh bol
depresívny a smutný, rozhodne to nie je niečo, k čomu by som sa tretíkrát
vrátila. Je to však niečo, na čo len tak ľahko nezabudnem. Ešte teraz - tri dni
po dočítaní - mi to celé víri hlavou a snažím sa získať na všetko odpoveď. Tak
a to je k dnešnej téme všetko. Čo si o knihe myslíte vy? Ste presvedčení, že
The Liars boli halucinácie, alebo duchovia? Myslíte si, že všetci vedeli o jej
halucináciách? A čo koniec, predvídali ste ho, alebo bol pre vás úplným
prekvapením? A mali ste nejaké vlastné teórie? Napíšte mi dole do komentárov.
Teším sa na vaše názory.
~Autumn
Nádherná recenze, opravdu jsem to musela přečíst celé. Knihu jsem dočetla asi před třemi dny a mám stejně smíšené pocity jako ty. Je to geniální kniha, která dokáže většinu lidí oklamat, a to se mi na ní hrozně líbí. Že po celou dobu čtení nevíme na čem jsme.
OdpovedaťOdstrániťA ano, taky si myslím, že to byly halucinace, i když to tak děla příběh jenom smutnějším. Tolik jsem brečla, když se s nima loučila na pláži a oni odešli.
Takže recenziu som kvôli spoilerom iba rýchlo prebehla, lebo sa nechcem pripraviť o nejaké prekvapenia, keďže som ju ešte nečítala, ale videla som super recenziu u jednej blogerky a tá ma na to tak navnadila, že si knihu niekedy musím prečítať.
OdpovedaťOdstrániťEšte aj názov má brutálny :D